Choď preč

Cítim sa celkom stratená

Vo svojom vnútri uväznená

Na srdi mi ostala rana

A moja duša je prebodaná

Máš výraz spokojný

Keď mi tečú slzy

Si opak slova pokojný

A preto ma to mrzí

Tak už choď preč

Nenávidím ťa, uteč

Si ako každý iný

Milá tvár a plný viny

(Žana)

Irónia osudu, 1. časť

„Nie! Nerob to!“ ozvalo sa za ňou. Bola rozhodnutá. Skočí! Voda je dosť hlboká. A keď sa neutopí, voda je dosť chladná. Musí umrieť. Chce umrieť. Už to viac nedokáže niesť. Tú bolesť.. Ešte jeden nádych. Raz.. Zavrie oči.. Dva.. Nadýchne sa.. Tri..

„Nie! Poď dole!“ ozýval sa chlapčenský hlas znova. Nevedela , kto to kričí, no bolo jej to jedno.

„Prosím,“ povedal a ona si smutne povzdychla. Zavrela oči a vnímala jemný vánok.

‚Už som skoro skočila! Ale... Som zbabelá,‘ pomyslela si. Pozrela do vody a spustila ramená. Pomaly si sadla na kraj mosta a až teraz si uvedomila, aká je už tma. Veď koľko tu už stojí? Hodinu? Dve? Celú večnosť? V takomto stave nedokázala vnímať čas a ani dianie v okolí. Jej srdce sa rozpadlo na prach. Jej rozum sa zastavil a prestal fungovať tak, ako má. Jej telo ju neposlúchalo..

„Neskočíš?“ opýtal sa jej chlapec pre istotu.

„Nie,“ povedala skleslo: „Som na to slabá.“

„Prečo to chceš urobiť? Stojí ti to za to?“

„Áno, myslím, že stojí,“ povedala a premáhala sa, aby nezačala revať. Už ani to nedokázala. Zelené oči mala opuchnuté a vyplakané. Zaborila tvár do dlaní.

„Spravil ti niekto niečo?“

„Čo ťa do toho?“ zhúkla na neho.

„Prepáč, chcel som len pomôcť. Ale vidím, že nemáš záujem,“ povedal mierne urazene.

„Nie, prepáč,“ naozaj ju to dosť mrzelo. Nemala vo zvyku byť na ľudí hrubá.

„Podviedol ťa už niekto?“ opýtala sa, aj keď stále nevedela, kto za ňou stojí.

„Pravda je, že áno. Moja bývalá priateľka s mojím kamarátom.“

„To som nevedela.“

„A teba? To je dôvod, prečo chceš skončiť svoj krátky život? Prečo chceš skočiť a umrieť?“

„Áno. Podviedol ma môj priateľ s mojou naj kamoškou. Päťkrát,“ povedala a cítila, že ju chlapec chytil za plece. Otočila sa a ostala ako omámená. Pred ňou stál vysoký chlapec s dreadmi v hip-hopovom oblečení a značkovou šiltovkou na hlave. Pozrela sa mu do jeho čokoládovo-hnedých očí. Z jej pocitu nešťastia sa vykľul šteklivý pocit v bruchu. Pomaly sa postavila a keď stála, neubránila sa a silno ho objala. On ju tiež. Silno začala plakať a on jej tíško šepkal:

„Neboj, to bude v poriadku. Všetko bude ok.“ Keď doplakala, vybrali sa, ani nevedeli kam. Rozprávali sa o všetkom možnom a až vtedy ju napadlo, že nevie, ako sa volá.

„A ako sa vlastne voláš?“ opýtala sa ho.

„Tom. A ty?“

„Ja som Sanija,“ povedala mu a zastala.

„Prečo stojíš?“ opýtal sa jej Tom.

„Ja viem kto si. Ty si člen tej kapely.. Neviem ako sa volá, prepáč.“

„Áno. Tokio Hotel.“

„Áno, áno. Prepáč, ale nikdy som to nepočula. A keď som si chcela kúpiť CD, všetci ma odrádzali. Neviem prečo.. Ale ja si to raz vypočujem,“ povedala mu a on sa len usmial. Nakoniec navrhol:

„Ja mám nápad. Zajtra sa stretneme a pôjdeme ku nám domov. Tam si to vypočuješ.“

„Tak platí. Čo tak o 18:30 pri pošte? Je to ďaleko od teba?“

„Môže byť. Je to len kúsok. Ako dlho tu vlastne bývaš, že som ťa tu nikdy nevidel?“

„Nie dlho. Asi rok,“ povedala mu a konečne vykročili.

„Aha, to bude asi tým,“ povedal a určil smer. Išli ku rieke Labe na také mólo, kde už nikto nebol. Veď bolo pomaly pol dvanástej. Rodičov nemala doma, prídu až zajtra doobedu a súrodencov nemá. Čiže bola doma sama. Sadli si na kraj móla a pozorovali čajky. Sem-tam prehodili nejaké slovo, ale viac-menej po sebe pokukovali. Znova sa zaľúbila. Bol to zase ten krásny pocit. Ako keď ste v oblakoch. Chcete lietať a zároveň pristáť na rovnej zemi. Keď bola polnoc rozhodli sa, že je už dosť neskoro a mali by ísť domov. Tom ju bol odprevadiť až po križovatku, ktorá vedie ku jej domu a tam si vymenili čísla. Stáli oproti sebe a pozerali sa navzájom do očí. Nemohla sa od neho odtrhnúť a on od nej tiež nie. Pomaly sa ku sebe približovali, ale pusu si nedali, pretože sa zo zákruty vyrútilo auto so silnými svetlami. Tom sa obzrel a Sanija  rýchlo zmizla, kým sa pozeral inam. Pozrel sa naspäť a jej už nebolo.

„Sanija?“ povedal, ale bez odozvy. Pobral sa teda domov. Keď Sanija prišla domov, zavrela dvere, zamkla sa, sadla  si na zem a hlavu si oprela o dvere.

‚Bol taký krásny a neodolateľný. Ale teraz si už budem dávať väčší pozor,‘ blúdilo jej hlavou. Keď skonštatovala, že je už dosť unavená, šla si  ľahnúť. Nemohla zaspať. Stále premýšľala nad Tomom, ako sa spoznali, aký má krásny úsmev a pohľad a ako by ľutovala keby skočila. Ale nakoniec ju únava premohla... O niekoľko kilometrov ďalej sa Tom chystal, že si ľahne. Ani on nemohol zabudnúť na to, čo sa dnes stalo. Do tej dievčiny, ktorá sa chcela zabiť, sa tak zamiloval, ako ešte do žiadnej inej. Ale ako dlho by im to klapalo? On, gitarista slávnej kapely, ktorý má málo času a dievča, ktoré má ťažkú depresiu? Ako by znášala, keby sa náhodou rozišli? Čo ak na ňom bude úplne závislá? Tom sa prezliekol, ľahol si do postele a v tom momente mu prišla SMS-ka. Jej obsah bol takýto:

„Ahoj láska. Ako sa máš? Platí ten zajtrajšok? Odpíš. Kathrin.“ Tomovi sa nechcelo písať a tak sa rozhodol, že jej zavolá.

„Ahoj Kath. Prepáč, ale zajtra to asi nepôjde. Je mi to ľúto, ale strašne som ochorel,“ povedal a zakašlal.

„Tak prídem ku tebe a budem sa o teba starať,“ povedala a Tom rýchlo vymýšľal niečo, aby to vzdala.

„Prosím ťa, nechcem aby si ochorela. Keď mi bude lepšie, hneď ti dám vedieť. Dobre?“ povedal dúfajúc, že na to skočí.

„To je v poriadku. Tak ja pôjdem s babami. Ok? Ľúbim ťa,“ povedala.

„Aj ja teba. Maj sa,“ povedal a zložil. Jeho myseľ sa naďalej točila okolo Saniji. Ako jej vysvetlí, že má priateľku? Veď aj tak.. Poznajú sa ešte len krátko. Hádam si s ňou nič nezačne. Alebo áno? Dlho premýšľal a nakoniec aj on zaspal. Ráno, keď sa zobudil, jeho brat, Bill, mu oznámil, že poobede rodičia odchádzajú preč a vrátia sa až neskoro v noci. To bola  skvelá správa.

„A ty ideš niekam?“ opýtal sa Billa.

„No, ani nie, ale mohol by som, ak to potrebuješ. Môžeš si zavolať Kathrin,“ povedal. Tom ho schmatol za rukáv trička a ťahal do jeho izby.

„Včera sa mi niečo stalo. Proste, išiel som od Kath a na moste stálo dievča a chcelo sa zabiť...“ povedal mu a Bill ho pozorne počúval. Keď mu to všetko porozprával, Bill skonštatoval:

„Mal by si na ňu zabudnúť. Ako to vysvetlíš tvojej priateľke?“

 (Žana)