Od nás

Jedného jeseného dňa som sedela len tak schúlená v deke a rozmýšlela, čo idem v takomto chladnom počasí robiť… Kedže v televízore naozaj

nič nešlo a doma nikto nebol, rozhodla som sa, že upracem a potešim tým celú rodinu, keď sa vrátia domov.. Netrvalo dlho  a už som sa aj do

toho pustila. Umyla som riad, utrela prach, pozametala podlahu. Následne nato som sa obliekla a chytila do rúk smeti. Vykračujem dole po

schodoch a čo nevidím?! Staršia suseda na prvom poschodí mala pootvorené dvere a v zámke kľúč. Nechápala som, no pri pohľade na dvere

mi naskočili na tele zimomriavky. Zvonila som, klopala, ale nikto sa neozýval. Bála som sa, chvíľami až triasla. Nebude tam nejaký zlodej? Nič

sa mi nestane? Ale nemohla som iba tak odísť. Chytila som kľučku a pomaly som začala otvárať dvere. Keď som spravila prvý krok dnu, čo

nevidim?! Naša suseda ležala na zemi a nereagovala na môj hlas. Úplne vystrašená som ju začala oživovať, kričala som, snažila som sa jej

pomôcť. Situáciu skomplikovalo, že na vynášanie smetí si neberiem mobil so sebou a preto som prehľadala celý byt, kým som našla pevnú

linku, z ktorej som okamžite zavolala záchrannú službu. Doktor prišiel o pár minút a záchranka odviezla našu susedku do nemocnice. Ešte

stále som sa triasla. Urobila som to dobre? Nič sa jej nestalo? Znovu sa bude na nás usmievať? Vírilo mi v hlave. Na druhý deň som sa

vracala zo školy, keď ma vtom zastavila neznáma pani v našom vchode. -Ty si to smelé dievčatko, ktoré zachranilo pani Slenkovičovú?- Áno,

som to ja. -Ja som jej dcéra, odpovedala mi. Pozvala ma dnu a dlho sme sa rozprávali. Dokona na ďalší deň som mohla ísť našu susedu

pozreť aj do nemocnice. Dostala som čokoládku, ale aj tak som si najviac želala, aby už prišla domov. Je to len suseda, ale pre mňa jedna milá

pani, ktorá mi aj v hmlistý deň venuje úprimný úsmev a to poteší viac ako čokolvek iné... O týžden už pani susedu pustili domov a ja som mala

krásny pocit, že som urobila niečo užitočné.. :)

Martinka T. 2.B