6 plus jeden hriechov

V rodine bohatého podnikateľa sa narodilo dievča. Bola silná búrka a malá Jennifer nevypustila ani jednu slzu. Netušila, čo sa s jej mamou stalo. Jej matka totiž hneď po pôrode umrela. Jan, otec malej Jennifer, sám nevedel, čo bude ďalej robiť. Kto sa postará o jeho dcéru? Veď on to nedokáže.

„Prepáč,“ pošepkal a položil dieťa pred dvere obrovského domu s červenou strechou. Na to odišiel. V tmavej ulici, kde stálo len 6 domov, sa až neskôr ozval detský nevinný plač...

„Sakra, človek sa nemôže ani vyspať!“ kričala majiteľka domu. Nicol vstala, obliekla si červený župan a vyšla pred dom.

„Bože! Človek aby sa zabil keď vyjde z vlastného domu!“ rozčuľovala sa. Pozrela na bábätko.

„A čo má byť akože toto?! To nie je moje! Hej! Kto to tu nechal?! Berte si to!“ zúrila a buchla dverami. Plač malého dieťaťa však neprestával. Ba dokonca zosilnel. Nicol bola neskutočne nahnevaná. Ale nie len teraz. To ona vždy. Vlastnila jeden zo šiestich hriechov. Hnev. Neprešla chvíľa, kedy by nebola nahnevaná. Či už na svoje priateľky alebo na všetko okolo seba. Niekedy sa hnevala dokonca sama na seba. Pohodila dlhými červenými vlasmi a ľahla si naspäť do postele. O 10 minút plač prestal a Nicol zaspala.. Kým však spala, k jej domu sa priblížil niekto iný. María.

„Ahoj malá. Ako si sa sem dostala?“ usmiala sa na dieťa a vzala ho do náručia. Prehltla sústo, ktoré mala v ústach a pobrala sa domov. Do ružového domčeka obrasteného hroznom. Keď prišla dnu, dieťa položila na pohodlnú pohovku. Z chladničky vzala nejaké jedlo, no malé dieťatko nechcelo nič jesť.

„Snáď sa niečo  nájde,“ povedala, no všetko pojedla sama. Aj María bola postihnutá jedným z hriechov. Nenásytnosťou. A tak to aj vyzeralo. Jej to však nevadilo.

„María. Si doma?“ klopal jej niekto na dvere. Išla rýchlo otvoriť.

„Ahoj Alyssa,“ povedala María a ustúpila, aby mohla prejsť dnu.

„Počula som nejaký plač,“ povedala odmerane a prehodila hnedými vlasmi so zlatou čelenkou. To Alyssa bola majiteľkou zlatého domu. Nikto doň nesmel vojsť. Bola príliš lakomá a o nič sa nedelila. Keby mohla, mala by vlastný vzduch.

„Áno, to toto plakalo..“ ukázala na malé dieťa.

„Ty máš dieťa? Ja som myslela, že sa len prejedáš...“ nadvihla Alyssa obočie.

„Nie je moje.. Dáš si?“ ponúkla ju čipsami.

„Nie, mám vlastné. A skadiaľ je to dieťa?“

„No, to ešte neviem,“ odpovedala s plnými ústami.

„Aha.. Je tu nejaký list,“ vzala ho a začala čítať: „Prosím, postarajte sa mi o moju dcéru. Jej meno je Jennifer. Je mi to ľúto, že som vám ju musel dať. Pravda je, že jej matka umrela a ja sám na tom nie som najlepšie. Dôverujem vám. S pozdravom... Otec.“

„Fajn, tak si ho necháme,“ povedala spokojne María a otočila sa smerom ku chladničke.

„Stoj,“ Alyssa ju chytila za plece a otočila ku dieťaťu.

„Vidíš toto? Toto je ľudský tvor. Ľudské dieťa. Čo si myslíš, čo na to povie Nicol? Bude zúriť.. Navrhujem, aby sme zvolali poradu.“

„Dobre... Tak ideme zaradom,“ povedala a vyšla z domu. Spolu s Alyssou zamierili k fialovému domu so zrkadlovou mozaikou na stenách. Zaklopali a počkali.

„Bože, už idem,“ rozčuľovala sa Sindy. Otvorila dvere a tie dve oslepila žiara svetla, odrážajúca sa od zrkadiel, ktoré boli naokolo.

„Čo je?“ zatvárila sa, že jej patrí celý svet.

„Porada,“ povedala Alyssa otrávene a zamierila k ďalšiemu domu. Áno, to bola pyšnosť. S lakomstvom sa veľmi nemajú v láske, ale naučili sa spolu žiť. Nejako, no... Všetky tri išli k ďalšiemu domu. Krásne modrému s jemnými pierkami všade naokolo. Keď zaklopali, museli čakať najmenej 20 minút, kým sa lenivej Sophii uráčilo prísť.

„Porada,“ povedala María a ponúkala jej keksíky.

„Fajn. A nechce sa mi vziať si. Možno nabudúce,“ usmiala sa a ladným, pomalým krokom odkráčala vpred. V poslednom, zelenom dome obrastenom brečtanom, bývala Kirsten. Ona už stála pri okne a sledovala, ako sa všetky stretávajú. Závidela ostatným, že pre ne prišli skôr ako po ňu. Závidela Maríi keksíky. Závidela Alysse nový náhrdelník. Závidela Sindy toľkú krásu. Aj na jej dvere zaklopali a ona hneď otvorila.

„Čakala si dlho, čo?“ opýtala sa lenivosť posmešne.

„Celú večnosť, kým si sa pohla,“ usmiala sa a odišli ku červenému domu.

„Nicol, porada,“ kričali pred dverami.

„Čo? Teraz o tretej ráno?“ kričala a zúrila. Prudko otvorila dvere a vybafla:

„Ku komu? A dôvod?“

„Ku mne a uvidíš,“ povedala María a išla ako prvá. Tak všetkým ostatným ukázala ten dôvod. Malá Jennifer.

„Musí ostať s nami. Postihol ju  krutý osud,“ povedala Nicol, keď si prezrela krátke slaboružové vlásky na jemnej hlavičke. A tak sa aj stalo. Jennifer rástla ako z vody. Keď mala 5 rokov, mala v škôlke prvého frajera. V 10tich prvý bozk, prvý sex v 15. A potom.. Bola veľmi chcená. A ona.. Jennifer bola žiadostivá. Na 18. narodeniny dostala dar. Svoj vlastný dom. Ružovo-červený s krásnymi plameniakmi namaľovanými na stene.

„Ďakujem,“ ladnou chôdzou chodila od jednej tety k druhej a všetky objala. Konečne vlastný dom, pomyslela si, keď si dnu sťahovala veci. Bolo jej tam super. Ale ako dlho? Rok, dva, tri, päť, desať... S ich vekom rástla aj intenzita ich hriechov. Nicol nebola pokojná ani v noci, Alyssa nedovolila, aby sa jej niekto dotkol, Kirsten závidela aj sama sebe, Sindy prirástlo zrkadlo k ruke, María sa neprepchala cez dvere, Sophia nevystrčila z vlastného domu ani päty a Jennifer niekedy nebola doma celý týždeň... Chceli sa toho zbaviť. Chceli sa zbaviť tohto prekliatia, no nevedeli ako. Učili sa s tým žiť, učili sa to zmierniť, ale nič nepomáhalo. Nový, siedmy hriech, do ich života vniesol prudký obrat. To len vďaka nej silneli ich túžby, ich nedostatky, ich prekliatia. V jeden deň sa rozhodli. Musia to urobiť, je to jediné riešenie.

Bola silná búrka a Jennifer už spala. Dnes sama. Dnes bez muža. Šesť hriešnych žien sa stretlo pred jej domom. Každá s nožom v ruke. Potichu vošli dnu, priamo do jej izby. Potichu dokončili to, čo mali urobiť, keď sem záhadný muž doniesol to dieťa. Prekliate dieťa, ktoré dnes v noci umrelo rukami šiestich žien. Búrka silnela a prázdnou ulicou sa ozval ženský krik plný bolesti. Ten krik a rev sa zarezával ostatným ženám do uší, do mozgu, do každej bunky. Vtedy.. Vtedy ženy zošaleli. Začali sa zabíjať navzájom. Zabíjali jedna druhú, až umrela posledná. Závisť zabila nenásytnosť, nenásytnosť hnev, hnev zabila pyšnosť, pyšnosť lakomstvo, lakomstvo lenivosť a tá stihla zabiť závisť. Šesť žien sa zabilo navzájom. Sedem hriechov sa premenilo na sedem kamenných sôch a sedem domov sa premenilo na sedem vodných prameňov, ktoré sa spojili do jednej rieky. Bola to rieka, do ktorej nesmel nikto vstúpiť, ak nechcel byť poznačený siedmimi hriechmi....

Žanka