Ako sa striasť posledných dvoch hodín

      Keď nám pani profesorka Malá navrhla, aby sme sa zapojili do nejakého projektu, prvé reakcie boli negatívne. Po zmienke, že výhra je návšteva európskeho parlamentu v Štrasburgu, to v triede zašumelo. Nakoniec sme sa dohodli. Skúsime to. A myslím, že naše rozhodnutie bolo správne. Síce sme nad tým strávili niekoľko dní, no výsledok vyzeral výborne – myslím.

       A ako sme sa k nemu dopracovali? Najprv sa naša trieda rozdelila na 3 skupinky. Každá mala zadanú inú tému. V ponuke boli: práca, vzdelanie, rodina. Ešte sme pozháňali k svojej téme čo najviac informácii. A ako bonus sme pozvali Janku... ktorá nám porozprávala o jej pobyte v Nemecku. Tieto, pre nás nové informácie, sme potom zahrnuli do prezentácie. A už nám nezostávalo nič iné, len zvolať besedu, ktorej sa zúčastnili žiaci z našej školy. Všetko dopadlo nad naše očakávanie. Pomysleli by ste si, že 3 hodiny neustáleho rozprávania o zahraničí unudí nejedného študenta. No mala som pocit, že našich to celkom zaujalo a ak nie, nedali to na sebe znať.

      Na konci bola ešte diskusia, ktorej sa otázkami zúčastnila hlavne p. riaditeľka. Zo začiatku to skôr vyzeralo ako dialóg medzi ňou a našou spolužiačkou Petrou Tvrdošínskou. A keď sme už pri nej, chcela by som sa jej v mene celej triedy poďakovať, lebo nad nami celý čas stála. Bez nej by naša prezentácia stroskotala hneď po zadaní úloh.

      No späť k diskusii. Po niekoľkých vtipných poznámkach (vďaka p. p. Peničková), sa aj „publikum“ uvoľnilo a začalo sa pýtať. Síce nie veľa (a akurát otázky na ktoré sme nevedeli presne odpovedať), ale predsa. Na záver ešte pár slov pani riaditeľky a ... koniec. Poslucháči sa  vrátil späť na vyučovanie. My sme mohli ísť domov. Totiž pani riaditeľka nás z poslednej hodiny uvoľnila.

      A aké ponaučenie z toho vyplýva? Skúste sa aj vy nabudúci rok zapojiť do nejakého projektu. Ak aj nevyhráte, aspoň vám odpadnú posledné 2 hodiny J