Editorial

Vždy, keď mi brala lekárka krv, zdalo sa mi, že mám ľahšiu ruku, keď som od nej kráčala do školy. Ona si však zakaždým zobrala len trošku, na testy. Nedávno som mala možnosť  vyskúšať si, aké to je, keď vás niekto vycicia z približne pollitra, teda presne zo 470 gramov. Strach som nemala ani len ten najmenší, od malička som bola hrdinka a vždy som sa ešte aj pozerala na to, ako mi berú krv. Bola som na seba neskonale hrdá. Toto bol skutočne dobrý skutok, ktorý som mohla vykonať - ako dospelá. Vždy som to túžila urobiť, hlavne keď som počúvala  historky môjho otca o tom, ako bol s kamarátmi darovať krv. Vždy ma to lákalo, a aj napriek tomu, že ma pri odbere pochytili poriadne mrákoty, som rozhodnutá opäť sa hrdo postaviť pred dve sestričky, ktoré si vypýtajú občiansky preukaz a založia mi kartu, teda nabudúce vytiahnu už tú, v ktorej mám jedno darcovstvo zapísané. Potom mi zoberú vzorku na skúšobné testy a ja začnem vyplňovať dotazník. Teraz som sa pri ňom – priznávam, trošku bála, pretože som si nebola istá všetkými výrazmi. Nakoniec som si vypýtala radu od ochotných sestričiek a spolu s nimi sme prišli na to, že môjmu darcovstvu nič nebráni. Je síce pravda, že som sa priznala k dvom kilám viac , ako mám v skutočnosti. 

Zaujímavé, všetky ženy uberajú z váhy, kde sa dá, len ja som ochotná povedať, že mám viac ako 50 kíl, aby som mohla darovať moju krv. Niežeby mi vadila, ale chcela som niečo tak krásne urobiť.... =)

Dúfam, že aj vás tento editoriál ( úvodník ) inšpiroval k nejakému dobrému skutku. Nemusí to byť práve takéto odvážne darovanie krvi, stačí pomôcť aj niekomu staršiemu s taškami. Uvidíte, že pocit, ktorý potom budete mať, je na nezaplatenie... =)

Paťka