OD NÁS

Ja so sebou v Kauflande

Chladný dych tvojich očí, neprítomný pohľad tvojich pier. Šťukám si do mobilu opretá o nákupný vozík. O ten arogantný, vtieravý kov ohnutý do tvaru pravidelného štvorbokého zrezaného ihlana. O tú jedovatú zmiju, ktorá vás núti, aby ste ju naplnili. Nie preto, že to chce, ale preto, aby majiteľ obchodu mohol ísť na Maledivy a aby mohol absolvovať týždennú cestu Transsibírskou magistrálou v ten istý rok, v to isté leto. Nikto nechce aby ste nakúpili ekonomicky, či aby ste ušetrili.  Tento svet podporuje grázlov a bláznov. Stačí sa pozrieť do politiky. „Zasa tá sprostá ryža zdražela.“ Vraví pani, ktorá študuje, či balíky, ktoré drží v ruke, obsahujú skutočne guľatozrnnú a jasmínovú ryžu. Má to vlastne jedno, aj tak ju nekúpi. Čo hovorím. Dala tie dve kilá tvrdej driny šikmookých naspäť. Asi starému uvarí na večeru krumple. A možno mu konečne povie, že s tým pivným sudom, čo nosí namiesto tehličiek, by mal niečo robiť. Na čo sa ja vlastne starám, keď budem zošúverená sedieť štyri hodiny denne pri telenovele, tiež mi bude asi jedno, že ten môj Ďuro nevyzerá ako Jose Manuel. Budem sa pravdepodobne rozčuľovať, že tá intrigánka Barbara von Heidenbergová prekazila Miriam a Robertovi svadbu. Len to nie, pane Bože.

Mrazená pizza... to sa zíde. Spolubývajúca variť nevie a mne sa nechce. Tak to som uhádla, kde som videla variť mačku. Nikde, „ale to nič Paťka, to je fpohode, veď prečo by som to tú svoju nemohla naučiť. Veď v 12 si učila psa rozprávať a skoro sa ti to podarilo. Tak prečo by mačka nemohla variť? Veď je to normálne“ (to bola irónia)  JJ Som zrelá do cvokhausu. Sa ešte čuduj, keď doma je sranda ako v krematóriu, kamošky majú problémy, že ich decko sa nevie dva dni vytoto, bývalí majú nové a žiadny terajší nie je. Dobre... už sa sústreď na vykladanie tých blbostí, čo máš v košíku aby si zasa niečo nerozbila ako minule, že? Trapas jak hovado, ale čo sa budeš? „1235,50“ oznámi mi predavačka s fejsom Kena a hlasom Barbie. Až som sa zľakla.

Ten košík sa na tej „kvalitnej“ ceste trasie ako preťažený kardiostimulátor pre slona. Nahádžem veci do kufra a mám hlboko, ako to všetko vytrepem domov. To zvládnem, určite pôjde okolo nejaký Don Juan, s mojím šťastím Don Quichote, prípadne Zvonár z Chrámu Matky Božej, a pomôže mi.

No dobre už sa sústreď. Spojka, uvoľni ručnú, pridaj plyn, toč plný, jéééj podarilo sa. A teraz ideme do ľava. Blinker. A kurník, mala som ísť doprava, nikdy mi toto sfleku nešlo. Mala som si na ľavú ruku uviazať červenú stužku ako v autoškole. No pekne, som v protismere.. a... „Maj sa život, mala som ťa rada...“ posledné, čo som urobila bolo, že som niečo povedala. Tak predsa som nebola až taká vadná. Iba mierne kritická, ironická, necitlivá, závistlivá, neprajná, narcistická, skúpa, rozmaznaná, egoistická, márnivá, ale nikdy som sa na nič nehrala.

Tak toto by bol ten horší koniec. Vlastnosti síce ostávajú, ale zabudla som spomenúť, že nezabúdam, a preto si teraz pokojne riadim svoje autíčko priamo domov s červenou mašľou na ľavej ruke.

Paťka =)