OD NÁS

Vzdelanie je dar a nie povinnosť

Milujem darčeky. Blížia sa narodeniny, potom budú Vianoce, meniny, zasa narodeniny a takto dookola. Je krásny pocit niečo dostať. Vždy mám veľkú radosť, keď mi niekto dáva darček. Mám radosť aj z nemateriálnych darčekov, už len preto, že si na mňa niekto spomenie.

A vraj vzdelanie je tiež dar a nie povinnosť. No kto toto tvrdí?

Naši profesori, ktorí sú nekompromisný, čo sa týka domácich úloh, ospravedlneniek, dochádzky, písomiek,... A každý len pritvrdzuje a pritvrdzuje a nás to len deptá a deptá. A preto sa niekedy nezdržíme a trošku si aj ponadávame. Nemalo by sa to, ale niektorý dospelí si tiež ponadávajú. Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi. Túto vetu mi povie otec vždy vtedy, keď porovnávam jeho práva s mojimi, ale prečo by to takto malo byť?

A týmto som sa dostala k našim rodičom, ktorí tiež tvrdia, že vzdelanie je dar a nie povinnosť. Vetu: „Neučíš sa pre mňa, ale pre seba,“ som počula už najmenej 483- krát. Ak donesiem domov horšiu známku, už im robím hanbu.

A teraz mi niekto ešte raz povedzte, že vzdelanie je dar. Ťažké, však? No odmalička som mala rada výzvy, preto vyhlasujem, že vzdelanie je dar a aj si to odôvodním. Nemôže to byť predsa ťažšie ako zapamätať si 206 latinských názvov kostí na biológiu. Vyhlasovať  tvrdohlavo a zaryto, že škola je ako väzenie, presne ako väčšina mojich rovesníkov, je omnoho jednoduchšie.

Ale pozrime sa na celú túto „kauzu“ – darček verzus povinnosť – zo strany učiteľa, či rodiča. Ak ani môj otec, ani profesori nemajú sklony rozkazovať aj steblu trávy ako má rásť, musí existovať dôvod, prečo sú všetci tvrdí a prísni.

Čo ak je naozaj pravda, že pre nás chcú rozprávkovú budúcnosť a my odmietame dar na zlatom podnose z čistej nedôvery a strachu? Čoho sa vlastne toľko bojíme? Veď sa nám z trochy učenia predsa nemôže nič stať. Ale jasné, poznám heslo: „Od učenia ešte nikto neumrel, ale načo riskovať?“ No, čo ak riskujeme viac,  keď sa neučíme?

Nebola by škoda vzdať sa toho, čo nám štát dáva v podstate zadarmo, profesori ešte aj s úsmevom (niekedy) a rodičia s trpezlivosťou a odovzdanosťou? Na túto otázku si musí odpovedať každý sám. No ak mám hovoriť sama za seba, pokojne aj na oblohu napíšem, že je to škoda.

Ak sa ma niekto opýta,  prečo by som to robila, poviem, že milujem darčeky.

Paťka =)