Človek si ani neuvedomuje, ako rýchlo plynie čas. Teraz bolo leto, chodili sme v krátkych tričkách, potili sa a hovorili si „Keby bolo aspoň trošku chladnejšie.“ Jeseň prešla tak, že som si ani nestíhla uvedomiť, že okrem ihličnanov nemajú ostatné stromy listy. Tohtoročná jeseň bola pekná. Slnečná, teplá. Málo pršalo. Takže moje gumáky nemali  tohtoročnú premiéru. Nevadí. Keď som sa dnes ráno vytrčila na balkón aby som sa pozrela koľko je stupňov, došlo mi že je to tu. Zima, Vianoce, nosenie čiapok, šálov, skrehnuté prsty na rukách aj napriek rukaviciam. Ani sa nenazdám a budem sa ráno do školy brodiť cez sneh. Budem pozorovať, ako namosúrení ľudia, ktorí majú službu sypú soľ na cestu, aby sa zamrznutá, klzká vrstva rozpustila. Napriek všetkým negatívam mám zimu rada. Najradšej mám sneh. Mám kamarátku z Hon Kong-u, ktorá mi pri minuloročnom „skypovaní“ cez vianoce povedala, že chce vidieť aspoň raz v živote sneh. Tak som sa postavila, notebook odpojila z nabíjačky a v papučiach vyšla na balkón. Vyklonila som notebook z okna a štebotala som jej pri tom, či vidí. Ona celá natešená, s vygooglenými obrázkami Slovenska počas vianoc kričala že „yes“ . Bola celá šťastná, že vidí sýkorky, ľudí v kabátoch a zasnežené strechy na panelákoch oproti. Vtedy som bola rada, že bývam na Slovensku a môžem si zimu vychutnať. Keď som s ňou náš dlhočizný rozhovor ukončila, išla som sa sánkovať a natešene som vrešťala pri spúšťaní sa z kopca. A tak dúfam, že aj tento rok nám napadne aspoň minimum snehu.