Žaňa, 1. A 

 Taťa, 1. A

Divoké svine (Wild hogs) Kino Mier, Zvolen 29. 5. (utorok) až 30. 5. (streda), 18:00 Vstupné: 79 Sk    Prázdniny pána Beana (Mr. Bean´s holiday) Kino Mier, Zvolen 30. 5. (streda), 20:00 Vstupné: 79 Sk Katastrofa dostala svoj vlastný pas. USA, komédia, 100 min., 2007, MP-12

TOKIO HOTEL

Najúspešnejšia nemecká kapela v súčasnosti, TOKIO HOTEL, konečne navštívila aj Slovensko, konkrétne naše hlavné mesto, Bratislavu, a my sme boli pri tom.

08. 04. 2007 – Tento deň sa zapíše ako historicky prvýkrát, čo nohy Billa, Toma, Georga a Gustava vkročili na územie Slovenska. Tisícky „fans“, túžiacich po týchto chlapcoch, sa konečne dočkali svojho sna.

Chalani z TOKIO HOTEL navštívili Bratislavu v rámci svojho prvého európskeho turné. Hoci koncert mal odštartovať o 18:00, začal sa až o hodinu neskôr, pretože fanúšikovia (a bolo ich dosť) ešte stále  neboli vo vnútri, a predsa také veľké predstavenie sa nemôže začať skôr, ako posledný obdivovateľ TH, stojaci pred Incheba Expo Arénou, nevkročí do haly. Medzi nimi sme boli aj my a podelíme sa s vami o svoje zažitky......

 Keď sme sa po dlhom čakaní v tlačenici dostali do Incheby, hneď sme stretli naše kamarátky zo stretnutia fans v BB. Našli sme si nejaké slušné miesto. Konečne nastala hodina H.

 Svetlá sa vypli a halu osvetľovalo len pár farebných lúčov. Zazneli prvé tóny songu Übers Ende Der Welt (o konci sveta) a na to sa ozval Billov čistý hlas. Stovky jačiacich fanúšičiek išlo odpadnúť od toľkého vzrušenia. Keď si pri spievaní dával Bill (spev) dole koženú bundu, väčšine sa zrýchlil tep.

Ďalej nasledoval Reden (hovor). Výborná pieseň na skákanie a jačanie. A tak aj bolo...

 Odznelo veľa piesní, aj moje naj songy z nového CD Zimmer 483 (izba 483). Snažila som sa vychutnať si ich naplno, ale svojich idolov som videla len cez potoky sĺz. Čo už... Som citlivá osoba:o)

Počas piesne Schrei (krič) sme sa s Taťkou pokúšali prepchať sa úplne dopredu. Zo začiatku sa nám to nedarilo tak, ako sme si to predstavovali...

 Na Vergessene Kinder (zabudnuté deti) sme sa na chvíľku zastavili a pozerali sme na kľačiaceho Billa. Bolo to neskutočne dojemné a prekrásne. Tom (gitara) s Georgom (basgitara) sa tvárili veľmi smutne a Gustava sme nevideli, pretože trčal úplne vzadu za bicími. Odstrkovala som fans a pred seba tlačila Táňu, aby som mohla ísť za ňou. Konečne sme sa dostali do druhej rady. Ten pocit, že naše hviezdy sú tak blízko bol neopísateľný. Celá som sa triasla a stále som nemohla uveriť.

Bola som úplne mimo. Už som nevedela, ako mám upútať Billovu pozornosť a tak som sa rozhodla pre niečo, čo som neskôr oľutovala. Strhla som si vybíjaný jednoradový náramok, zopla som ho a z celej sily som ho hodila. Bohužiaľ do mňa niekto zozadu strčil a ja som sa trafila rovno do Billovej hlavy. Presnejšie do jeho vlasov. Náramok sa odrazil, dopadol na zem a Bill na mňa vyplašene pozrel. To ho však neodradilo od toho, aby spieval ďalej.

(Úsmev po tom, ako Bill zistil, že mu náramok nepokazil účes.)

  Song dokončil a potom sa všetci 4 chalani vyparili. „Čo? To je už koniec?“ ozývalo sa okolo nás. No koniec to nebol. Malé pódium klesalo a nakoniec bolo v úrovni našich hláv, ba ešte nižšie.  Bodyguard TH-čov pozbieral plyšákov aj s mojím náramkom a pripravili im prostredie na akustický set.

 Najprv prišli len Bill a Tom. Sadli si a zahrali In Die Nacht (v noci). Dvojčatá hádzali svoje povestné pohľady, pod ktorými sa roztápali ľady. Potom prišli aj Gustav a Georg. Posadali si a v najväčšom tichu som zakričala na môjho naj člena kapely.. „Gustaaaaaaaaaaaaaav!“ Pozrel na mňa a moje srdce išlo vyskočiť z hrude.

 Pri konci na nás začali padať strieborné konfety. Želala som si, aby sa zastavil čas... A tak sme sa celé prešťastné vybrali na autogramiádu, ktorá sa nakoniec nekonala.. Plné rôznych emócii sme nasadli do auta- smer Zvolen. Tento deň bol môj naj, a verím, že aj Taťkin a Miškin (naša kamarátka).