Pripravila Barbora, 3. B

Po telesnej som sa ponáhľala urobiť môj prvý rozhovor. Viete si predstaviť, aká som bola nervózna a vzrušená, keď som pobúchala Zuzku po ramene, keď som si sadla ku nej do lavice, keď som zapla diktafón, keď začala hovoriť.

Zo začiatku bolo jej rozprávanie strohé, ale po čase napätie opadlo aj z nej aj zo mňa. Ale kto je vlastne táto Zuzka? 

„Volám sa Zuzana Pohanková a som zo Zvolena.“ Nič zvláštne, tak prečo o nej píšem článok do rubriky NIE SOM INÝ? Táto rubrika je totiž o ľuďoch, ktorí sa nejakým spôsobom vynikajú radu „obyčajných“ ľudí. A naša čerstvá prváčka (teraz už úspešná druháčka) sa medzi nich môže smelo zaradiť.

„Chodila som na základnú školu v Levoči,“ pokračuje Zuzka, „pre nevidiacich a slabozrakých.“

Dozvedela som sa, že Brailovo písmo sa učila už ako 7-ročná a teraz veľmi rada číta a počúva hudbu. Nie som jediná, kto Zuzku oslovil. Na otázku, či už niekedy robila rozhovor, alebo je tento jej prvý, odpovedala skromne: „Ja som už slávna dosť.“ Pred niekoľkými rokmi ju oslovil režisér Juraj Valecký, ktorý chcel zistiť, ako sa nevidiaci cítia. Zuzka má preto opisovať svoje pocity od lakovania nechtov, až po česanie sa pred zrkadlom. Vo filme ju teda zatiaľ neuvidíme, ale možno nás oslovia jej myšlienky.

V televízii však už bola. Nespomínate si? Mohli sme ju vidieť v relácii Korzo 14. novembra 2003. To však už bolo dávno. Ale ani nie až tak veľmi. Zuzka bola prezentovaná aj v časopise Žurnál. Hľadala sa pre ňu škola, kde by ju boli ochotní prijať.

A viete prečo bol okolo toho taký rozruch? Kvôli jej handicapu. Je to milé, šikovné dievča, ale niektoré školy si myslia, že by s ňou mohli byť väčšie problémy, ako so žiakmi, ktorí fajčia, pijú,  nechodia do školy...

Učitelia z nej však majú radosť. Zatiaľ má len jednotky a dvojky. Doma sa síce učí niekedy až do noci, ale ako vidíte stojí to za to. Učivo si píše na špeciálnom stroji, v Brailovom písme, alebo nahráva na diktafón. Ten vyriešil aj problém zo strojopisom. Slová, ktoré má písať na obyčajnom elektrickom stroji, má totiž nahrané dopredu na páske a už len počúva a píše. Ostatné predmety jej tiež nerobia problém. Hospodárska geografia dá síce zabrať jej fantázii, ale zatiaľ sa to podľa jej slov dá zvládnuť. Na dejepise si všíma detaily, ktoré ostatní prehliadajú.

Na škole ju teda prijali dobre. Zuzka sa nesťažuje. O svojich pocitoch sa môže porozprávať so svojou maminou, ktorá  nahrádza Zuzke oči, alebo so svojou najlepšou kamarátkou, bývalou spolužiačkou z Levoče, s ktorou je stále v kontakte. Myslím, že Zuzka potrebuje pocit, že je vo svojej triede vítaná, ale pohľad, keď prídem do ich triedy a ona sedí tíško sama vo svojej lavici ma o tom málokedy presvedčí. Však  sú to milí spolužiaci len ostychy, lebo doteraz ste  nemali v triede nevidiace dievča?

Zuzana je dievča, ktoré by ste chceli mať za kamarátku – milé, usmievavé, ukecané, zvedavé...

No škoda, že niektorí ľudia nemajú možnosť spoznať ju bližšie. Prečo? Vyhýbajú sa jej. Prečo? Tak na  túto otázku už odpovedať neviem.